Aká je krajina vychádzajúceho slnka?

A tak po vzájomnej dohode a viacnásobných stretnutiach, posledné bolo na majstrovstvách sveta WUSV vo Wavre, kde som prisľúbil účasť, začala táto dohoda nadobúdať hmatateľné kontúry. Rýchlo som musel začať vybavovať všetky potrebné náležitosti, ktorých nie je práve málo a riadne som sa zapotil a už sa termín odletu nezadržateľne približoval. Dňa 20.11.2000 aj napriek nie práve najlepšiemu zdravotnému stavu som odletel do Japonska. Predstavy Európanov o tejto krajine sú skutočne rôzne a tak som si v poslednej chvíľke od manželov Tichých, ktorý tento pretek absolvovali v predchádzajúcom roku, požičal dostupnú literatúru o tejto krajine a počas dostatočne dlhej ceste v lietadle, som študoval históriu, dnešný život a zvyky v zemi, kde som mal o niekoľko hodín / let trval 11 hodín/ pristáť na letisku Kansai v Ósake. Zmiešané pocity sa však po pristátí a veľmi dôslednej kontrole na vstupe rýchlo vytratili. Exotiku mi pripomínali len pohybujúce sa osoby a nápisy všade dookola. Nové letisko je veľmi pekne riešené a moderne zariadené. Čo však neušlo hneď mojej pozornosti, bola príslovečná úslužnosť a slušnosť pri styku s inou osobou, čím je japonská spoločnosť známa už od nepamäti. Skutočne to nie je iba historická záležitosť, pretože s touto črtou japonskej starej kultúry, som sa stretal počas celého môjho pobytu, za každej situácie a všade. Ako som už spomenul, kontrola pri vstupe bola precízna a vyčerpávajúca, hlavne pre moje uši, ktoré nie a nie zistiť, či sa mi policajti snažia povedať niečo anglicky alebo v ich jazyku. Takže nakoniec som rozhodol všetko pre seba dlhým nevyčerpateľným, odzbrojujúcim úsmevom a pustil som sa tvrdo do davu. Keďže som zbadal, že vo veľkom množstve pohybujúcich sa ľudí v letištnej hale, bude asi ťažké stretnúť sa s Haruom, vyhľadal som si o dve poschodia vyššie informácie a veľmi jednoducho v anglickom jazyku, nechal som ho vyhlásiť v rozhlase. Tento systém všetkým odporúčam, lebo najbližšie dva dni to vedeli všetci Japonci, keďže to Haruo pri každej možnej príležitosti a každému hneď vysypal a všetci sa dobre zasmiali. Len ja som stále nevedel čomu? Ani nie za päť minút sa prihnal na moje dočasné stanovište kde sme sa zvítali a neskôr veľmi pohodlne, odcestovali vlakom do neďalekého Kyóta, mesta v ktorom Haruo so svojou manželkou Takako žijú a kde pracuje vo svojej firme, zaoberajúcej sa profesionálne všetkým, čo sa kynológie týka. Po príchode sme hneď navštívili jeho otca, ktorý je majiteľom pekného obchodu s kynologickým tovarom a pridruženými službami v centre mesta a zároveň je prezidentom krajskej organizácie Japan Kennel Club / JKC / a milý človek. Krátko k osobe Harua. Fámy o tom, že za svoje úspechy vďačí najmä finančnému zázemiu rodičov, sa veľmi rýchle rozplynuli. Je to pracovitý, ctižiadostivý a pre kynológiu zapálený človek, s prirodzeným talentom pre výcvik. Pri práci som ho sledoval počas celého pobytu, pretože ako sekretár preteku sa vlastne ani nezastavil, ale už aj prvý deň pri návšteve jeho cvičišťa mi mnoho napovedal. V klube ich je približne 20 členov a keď som si myslel, že ide o nejaký vybudovaný cvičák, bol som na veľkom omyle. Je to pozemok v okrajovej časti miest Ósaka a Kyóto. Vlastne zatrávnený, ničím neohradený, voľne prístupný kus pôdy, vedľa cesty, za ktorý sú vďačný magistrátu. Členovia sa stretávajú pravidelne v utorok, štvrtok a sobotu. V pondelok, stredu a v piatok sa venujú pachovým prácam a v nedeľu, keďže sú všetci profesionáli a majú svoje výcvikové školy pre verejnosť, pracujú celý deň vo svojich tréningových centrách ako tréneri. Po našom príchode som sledoval ako zručne pripravujú tento "cvičák" na prácu. Všetko si priviezli v malých dodávkových automobiloch a bez najmenšieho dohadovania rozmiestňovali prekážky a plenty na plochu. Keďže sa tu v tejto dobe stmieva okolo 1630 hod., hneď boli pripravené aj dve malé elektrocentrály a rozmiestnené reflektory / 6 kusov / okolo priestoru. Na dvoch rozložených stoloch, pripravili niečo na zahryznutie zo sladkej kuchyne / podobné sladkosti ako u nás /, horúci japonský čaj a káva. Všetko to prebiehalo veľmi rýchlo. Keďže som sa po prílete nestihol ani prezliecť a únava už tiež urobila svoje, za krátko som bol premrznutý na kosť. Kým som si odskočil do kríkov začal tréning. Pri poslušnosti boli na ploche dvaja až traja naraz. V systéme alebo metodike som neobjavil nič nového, ale dominovala maximálna presnosť a precíznosť, znalosť danej problematiky a zručnosť pri vykonávaní jednotlivých cvikov. Skôr som bol prekvapený absolútnou zohratosťou tohoto malého týmu / momentálne bolo na cvičáku približne 10 členov /. Okrem Harua je v klube aj ďalší majster sveta, majiteľ Eriky Mat - Rož CS / už nie je medzi živými / Ishikura Hideo, dnes majiteľ ďalšieho slovenského psa Maxa Honest,z ďalších manželia Ikuo a Michiko Yamaguchi, ktorá bola vicemajsterka svata FCI vo Fínsku a ďalší účastníci MS. Pri poslušnosti všetci psi boli vysoko temperamentný, čo sa potvrdilo aj na obrane. Dominovali výborné vystavenia a vyštekania, razancia pri zákrokoch, kvalitné zákusy a maximálna ovládateľnosť u všetkých psov na rôznom stupni vycvičenosti. Pracovali dvaja figuranti a Haruo sám odfiguroval viac ako polovicu psov. Ešte raz musím spomenúť, počas práce žiadne reči, každý vedel čo má robiť. Organizovanosť skutočne na vysokom stupni. Všetko išlo veľmi prirodzene a hladko. Keď som sa cítil už ako jeden cencúľ, prišlo moje vykúpenie v podobe ukončenia pracovného dňa okolo 2130 hod. Normálne vraj trénujú do 2300, ale vraj dnes výnimočne keď som už tu skončia skôr. Zrazu bolo všetko za 5 minút zbalené a išli sme s Haruom na hotel Dai Ichi, kde som v kufri celú zimnú výbavu, vrátane páperovky, čiapky a rukavíc. Už som to nepoužil, pretože sa oteplilo a celý čas bolo pekne a slnečno, okolo 20.0 C cez deň. Počas tradičnej večere som začal robiť prvé kroky s japonskými príbormi, drevenými paličkami - hashi. Nevedel som na čo sa mám sústrediť viac, na techniku práce s hashi, alebo na rôzne prekvapenia, ktoré sa predo mnou objavovali, ako huby po daždi. Japonci sa teda vedia najesť, pomyslel som si pri večery. Ale počas celého pobytu som im dokazoval, že ani my Slováci nie sme žiadny slabáci a zjedol som vždy všetky možnosti aj nemožnosti, vrátane posledného zrnka ináč vynikajúcej ryže, ktorá je pre ich národ božím darom, tak ako u nás chlieb. Nakoniec som celý pobyt vydržal len s japonskou kuchyňou a ich tradičnými nápojmi, najmä však silným čajom. Aj nejaké saké padlo, ale len na ochutnanie. Ako som už spomenul, pohostinnosť a úslužnosť je v japonskom národe historicky zakorenená a tak bolo po celý čas o mňa maximálne postarané. Hotelová izba bola nie veľká, ale veľmi útulne so všetkým štandardom vybavená, s každodenným prísunom čistej posteľnej bielizne, japonským pižamom - yukata, zubnou kefkou a pastou, holiacim strojčekom, všetko na jedno použitie. Ešte aj WC bolo záhadne elektronické. Do postele som spadol jak zabitý, ale vďaka aklimatizácii som celú noc prebdel pri televízii a v okne, pozorujúc nočný život a ruch na frekventovanej ulici, blízko centra mesta. Nakoniec som vôbec nespal, ale aj tak sa mi vstávaťz vyhriatej postele nechcelo ani za svet. Čakali ma však japonské raňajky a keďže Haruo mal práce nad hlavu, starala sa o mňa dni pred pretekom jeho manželka, veľmi príjemná mladá dáma, s ktorou som navštívil množstvo starobylých pamiatok v najstaršom historickom meste Japonska. Mimo iného chrám SANJU - SANGEN - DO, palác NINOMARU, chrám ROKUO - JI so ZLATÝM PAVILÓNOM, cisársky palác NIJO - JO, a chrám KIYOMIZU - FERA, kde jedna expozícia Budhu bola otvorená po 500 rokoch a pavilón HONDO, miesto kde sídlil hlavný Budha sa otváralo pre verejnosť, len raz za 10 rokov, vždy v novembri. No mal som šťastie a videl som skutočné skvosty japonského historického staviteľstva a umenia. Niekedy som si myslel, že potrebujem motorovú pílu, aby som sa tam cez tie masy ľudí dostal. Pri tlačenici v Japonsku nie je po slušnosti ani slichu a víťazí silnejší a rýchlejší. Ja som tam však svojím vzrastom vynikal a tak sme boli väčšinou bez problémov. Všetky pamiatky z časti už skomercionalizované, sú pastvou pre oči a skutočným dôkazom starobylého umu a zručnosti japonských majstrov. Kyóto je skutočnou perlou medzi všetkými mestami na ostrovoch. Od roku 794 do roku 1868 bolo hlavným mestom cisárstva. Je tam asi 2000 chrámov a svätýň, 3 cisárske paláce a množstvo prekrásnych a najmä pôvodných záhrad. Avšak hlbokým kontrastom s touto nádherou, je skutočnosť, že pre obyvateľstvo je priestoru na bývanie a žitie ako také, veľmi poskromne. Budovy nie sú stavené smerom hore, tie najvyššie v tom regióne majú do 8 poschodí, čo je nevyhnutné bezpečnostné opatrenie vzhľadom na častú erupčnú činnosť na ostrovoch a na júlové cyklóny v období dažďov. Zvýšil nám čas aj na nákupy, ale ceny sú pre nás astronomické a tak som bol vybavený veľmi rýchlo. Vyplýva to z veľmi dobrej vyspelej ekonomiky krajiny. Treba počítať s tým, že aj najbežnejšie veci sú tam 10 - 12 krát drahšie ako u nás na Slovensku, napríklad pivo stojí okolo 220.- Sk, 1 hod. parkovania trebárs na parkovisku pri obchodnom dome okolo 300.- Sk, japonský priemerný obed alebo večera 1.500.- Sk a bežný hotel v priemere 2.000.- Sk. Vlak Ósaka - Kyóto, čo je približne 60 km, stojí tiež okolo 2.000.- Sk. Prispôsobené sú však aj platy, keď priemerný plat je cca 10 krát väčší ako na Slovensku a 1,5 krát väčší ako v Nemecku. Ďalej pre porovnanie, cena benzínu je len o jednu štvrtinu vyššia ako u nás a ceny tradičných japonských výrobcov elektroniky / pozeral som najmä Sony / a automobilového priemyslu všetkých značiek / najpopulárnejšia je Toyota / sú na tej istej úrovni ako u nás. Keďže som pri financiách, pozrime sa bližšie aj na kynológiu. Systém na pretekoch je taký istý ako na Slovensku, pretekár si hradí všetko sám. Preto viacerý špičkový japonský kynológovia sú odkázaní na sponzorov, ktorých nie je ľahké nájsť ani v tak veľkej krajine a silnej ekonomike. Štartovný poplatok na bežný pretek je prepočítane okolo 3.300.- Sk, na kvalifikačný pretek je to už podstatne viac, okolo 14.000.- Sk. Preteky sú tu organizované hlavne v jesennom, zimnom a jarnom období, pretože v lete je veľmi teplo, prichádza obdobie dažďov a tak isto nie sú žiadne terény pre pachové práce, ktoré obvykle vykonávajú na malých ryžových poliach / nič iného som tam nevidel /, v čase mojej návštevy pripomínajúcich naše trochu prerastené podmietky, ale vplyvom vlhkosti a dostatku vlahy, mäkké a veľmi príjemné pre prácu psa. Bol som však ubezpečovaný, že nie vždy a nie všade sú takéto podmienky na stopovanie. Organizácia Japan Kennel Club - JKC, ktorá cez svoje zemské spolky tieto a ďalšie podobné kynologické akcie usporadúva, má vo svojej činnosti aj Agility club a takzvaný Japonský domáci program, skladajúci sa len z jednoduchých cvikov poslušnosti ako pri IPO, ale v podstatne jednoduchšom prevedení, bez aportu a vysielania, všetko ostatné je len v zmenšenej forme, na malom priestore, za krátky čas je všetko odcvičené. Taká malá skúška ovládateľnosti psa. Vzhľadom na tieto skutočnosti, sa na jednom preteku zúčastní od 400 do 500 súťažiacich, vo všetkých kategóriách. Tým sú v zásade pokryté všetky náklady spojené s usporiadaním takejto značne rozsiahlej akcie a tak isto nie malý zisk, môže byť ďalej využitý na činnosť. Na preteku Kyóte, ktorého plný názov znel " JKC KINKI BLOC IN DRAGON HAT 2000", sa zúčastnilo približne 500 štartujúcich vo všetkých disciplínách, z toho podľa skúšobného poriadku IPO alebo SChH štartovalo okolo 40 súťažiacich, vrátane novo otvorenej triedy BH. Zaújmavosťou je aj možnosť štartovať so psom len v jednej z disciplín, čo sa mi zdá pomerne zaujímavé a z hľadiska postupného skvalitňovania výkonu psa v jednej z troch častí skúšky, aj prospešné pre postupný tréningový proces. Nie veľmi sa mi však pozdáva celkové vyhodnotenie psov štartujúcich vo všetkých troch častiach, keď je bez rozdielu stupňa skúšky, len na základe dosiahnutých celkových bodov. Toto sa však na tomto preteku dalo tolerovať z hľadiska malej účasti psov v kategóriách a jednotlivých disciplínách podľa skúšok IPO, skúšobného poriadku FCI. Dostal som dôveru a posudzoval som všetky poslušnosti a obrany a taktiež prvú časť skúšky Doprovodného psa BH. Druhú časť a všetky stopy posudzoval japonský kolega rozhodca. Tento raz sa súťaž uskutočnila po prvý krát v krásnom športovom komplexe, v krytej hale o rozmeroch 100 x 150 m, nachádzajúcej sa približne 60 km od Kyóta. Nikdy som nezistil odkiaľ, pokiaľ toto mesto vlastne je, kde sú jeho hranice,lebo označenia v Japonsku neexistujú. V športovej hale bol priestor rozdelený na tri časti, keďže každá súťaž prebiehala paralelne. Najväčší diel bol síce vyčlenený pre IPO a SChH, ale aj tak nebolo možné dosiahnuť požadované rozmery, pretože jak agility, tak aj japonský domáci program, ktorý mal sedem súťažných mini plôch, potrebovali svoje. Čiže, keď sa niektorý z divákov postavil zhruba do prostred haly, po pravej strane mal agility, po ľavej domáci program a pred sebou IPO a mohol tak vlastne sledovať neustále všetky súťaže súbežne prebiehajúce počas dňa. Ale to už som trošku predbehol. V piatok podvečer za riadne hustej premávky, ktorú som zažil takmer pri každej ceste a ktorá je v týchto končinách zrejme absolútne obvyklá, nás Takako / manželka Harua / odviezla na kontrolu súťažnej plochy a terénov pre pachové práce. Ráno sa totižto preteky začínali stopami skupiny IPO o siedmej a tréningom agility a domáceho programu, ktorých súťaže prebiehali až v nedeľu. Po príchode do športového areálu som skonštatoval, že hala je naozaj veľmi pekná, ale zároveň aj úplne prázdna, bez známky života a to sa už medzičasom vonku riadne rýchlo zotmelo. Bol som však z úsmevom uistený, že ráno bude všetko O.K.. Keď O.K., tak O.K., pomyslel som si. Za päť minút sme znovu sadli do auta a že ideme na kontrolu terénov. Po pár kilometroch, ktoré sme išli dosť dlho, pretože premávka ešte dokázala zhustnúť, mi ukázali naľavo aj na pravo terény. Bola už tma a tak som zaregistroval len, že to asi bude podmietnuté ryžové pole. Pritakali mi, že áno, ale že nevedia, či tam nebude stáť voda, lebo pred mojím príchodom riadne pršalo. Po vode som pátral pohľadom, ale nič som nevidel. Tak sme sa pomaličky trmácali ďalej ešte asi hodinu, keď sme znovu zastali, vystúpili, zahľadeli sa do úplnej tmy, skonštatovali, že kontrola znovu bola úspešná a pobrali sa ďalej. O nejakú chvíľu sa to zopakovalo zase. Tu som už ale prišiel na to, že prvý terén bol len na ukážku, lebo bolo ešte čo to vidieť, druhý bol pre IPO I a tretí, tento pre skupinu IPO III. Do tohto sme skúsili aj vstúpiť, ale len dva - tri kroky, pretože sme boli hneď po členky v bahne. Pozreli sme na seba, bolo to vlhké a riadne. Potom som bol uistený, že kontrola prebehla zdarne a že zajtra to bude znovu všetko O.K.. Takako nás trpezlivo odviezla nazad do Kyóta, kde nás po polnoci čakala večera, v hotely ktorý som okupoval a hodne neskoro sme sa rozlúčili s tým, že mne stačí vstávať o šiestej a môžem sa vyspať, ale Haruo bude už o piatej ráno pripravovať s teamom súťažnú plochu. Pred spaním som ešte rozmýšľal, ako to vlastne chcú spraviť, veď Haruo by musel hneď sadnúť do auta aby to stihol, ale nechal som to tak, nech si robia čo chcú, nejako to predsa len dopadne, možno vedia lepšie improvizovať, ako niektorý u nás pri príprave pretekov. podobné myšlienky mi prebiehali hlavou, až som nakoniec zaspal spánkom spravodlivých. Ráno bolo vstávanie riadne ťažké, pretože aklimatizácia na mňa pôsobila divoko a tri noci predtým som prebdel ani neviem ako. Nie a nie riadne spať. Cez deň by som ho zalomil hocikde, keby sa dalo. Ale pri prehliadkach mesta, historických pamiatok a nakupovaní sa veru nedalo. Tak, keď som sa už načisto prebral pod sprchou, povedal som si už s jasnou hlavou, konečne, v pravý čas. Neviem, čo by som dva dni unavený a zničený stváral pri posudzovaní na "pľaci". Rýchlo som do seba nahádzal obligátne japonské raňajky, už celkom zručne pomocou drevených paličiek "haši". Mimochodom, nikdy som nezvykol moc raňajkovať, ale tu som zvládol absolútne bez problémov riadne porcie. Ono to vlastne bola taká naša oneskorená večera. Veď časový rozdiel medzi Bratislavou a Kyótom je 8 hodín plus pre východné mesto, z ktorého ma Takako ako vždy bezpečne previezla do miesta konania súťaže. Neveril som, ale pri mojom príchode okolo 800 hod., bola hala takmer pripravená a niektorý "ipáci" aj s"agiliťákmi" už trénovali. Haruo, ako šéf celej akcie riadil všetko od A po Z, ale keď zbadal, že som sa už dostavil, kľudne si pripochodoval, S úsmevom sme si dali teplučký zelený čaj, prehodili sme zopár slov, určených dnešnému podujatiu a potom sa znovu odobral riadiť svoj team, pozostávajúci najmä z dievčat, alebo žien. Kto by sa v tom vyznal, keď vek som si nedovolil nikdy tipovať, hlavne, keď mali všetky oblečené vkusné jasnozelené pláštenky. Kľudne mohli mať 15, ale aj 35 rokov. Rozoznať som sa to nenaučil po celý čas a tak si ma neustále doberali a dobre sa pri tom bavili. Inak v celom Japonsku sa okrem domácich nárečí, dohovoríte úplne v pohode angličtinou, ale jak v jednej reštaurácii, tak aj na preteku, nebol problém nájsť domorodcov, hovoriacich dobre nemecky. S Haruom a jeho manželkou, sme používali vo väčšine prípadov nemčinu, pretože pri návštevách Európy, počas leta,tiež hovoria nemecky, ale keď nám niečo vypadlo z hlavy, hneď sme našli zodpovedajúci výraz v angličtine a išlo sa ďalej. Pomaly sa začali trúsiť aj tí čo mali už odstopované a prinášali riadne body od domáceho rozhodcu. Postupne sa všetci vystriedali na ploche, potrénovali si, keďže oficiálny štart pre IPO kategóriu, bol v rozpise o 1100 hod.. A veru, urobili dobre, pretože na veľa psoch bolo vidieť, že je to značná zmena prostredia a psovodi sa veľmi snažili, aby sa ich psi, čo najskôr udomácnili. Povrch v hale, bol vlastne z hrubšieho drveného piesku, položeného v dostatočnej hrúbke, na tvrdý asfaltový podklad. Nebol tvrdý, ale ani moc mäkký a pre psov nebol veľkou prekážkou. Väčšou, bol stiesnený priestor po dvoch stranách ohraničený stenami haly. Úplne iná orientácia, ako v otvorenom teréne, bola na psoch vidieť. Vysielačka viedla oproti plnej stene a našli sa aj psi, ktorým to neprekážalo, neubrzdili a napálili to rovno do nej. Ešteže stena bola z vnútra tvorená celtovinou, takže k žiadnym zraneniam nedošlo. Najväčší problém, však tvorila akustika haly, ktorá úplne menila zvuk vydávaných povelov a psi neraz nevedeli, čo sa deje a ako to ten ich majiteľ vlastne myslí a či to vôbec bol jeho hlas? Viem to posúdiť aj z vlastnej praxe, pretože som sa v roku 1988 zúčastnil, neslávne dopadnúcich I. Halových majstrovstiev Československa v Mělníku, ktoré boli aj posledné. Pohral som sa trochu aj s Haruom a povedal som mu celkom vážne, pri vytyčovaní hlavných bodov na súťažnej ploche, nech ide pre pištoľ do hračkárstva, lebo inak budeme za chvíľu, všetci čo sa nachádzame v hale, hluchý. Neveriacky si ma prehliadal, ale keď som to už nevydržal a vybuchol som, dohodli sme sa, že vzhľadom na veľké množstvo zúčastnenej mládeže, myslím tým agility a domáci program a ich malých psíkov všemožných rás, streľbu jednoducho vynecháme. Ako posledné sa označovali sektory, pre každú zo súťaží. Hneď ma napadlo, čo to bude za "bengál", keď vo všetkých troch, budú neraz pracovať psi a zároveň s nimi aj komentátori. Čas začiatku sa blížil, ale keďže sa nám niektorý stopári zatúlali, začal som s poslušnosťou, ktorá prebehla celá v sobotu, s polhodinovým omeškaním. Všetko však bolo v kľude, pod Haruovou kontrolou. Skoro som aj zabudol na otázku, "Kedy bude losovanie?", ktorú som vo voľnej chvíli položil Takako. Tá mi udivene odpovedala, že losuje sa len na kvalifikácii a na majstrovstvách, ale na tomto preteku, určuje poradie predsa šéf a to je jej manžel, podľa toho akú má podľa neho kto výkonnosť. A poradie je predsa už dva týždne hotové. Nuž čo, ale poviem Vám, že mu to vychádzalo perfektne, lebo tak ako stúpali štartovné čísla, stúpala aj výkonnosť psov a množstvo zadaných bodov. V kategórii IPO 1 som zadal najviac 96 b. výbornému vlkošeďákovi a v IPO 3 97 b. po excelentnej práci celej dvojice. Veru, špičkový japonský pretekári, nie ich síce veľa, so svojimi ozaj výborne pripravenými psami, zatienia väčšinu našich a to pre krajinu, v ktorej kynológia má svoje historické korene, nie je príliš lichotivé konštatovanie. V žiadnom prípade sa to nedá ospravedlňovať tvrdením, že Japonci majú na to, aby si kúpili akéhokoľvek psa. Je to len a len v poctivej a vysoko kvalifikovanej práci. Navyše, všetci úspešný psi na tomto preteku, boli už z domáceho pracovného chovu a pripravovaný od malička len v japonských podmienkach. Sú tam v podstate tri hlavné základne, z ktorých členovia pravidelne tvoria reprezentáciu. Jedna je necelých 100 km od Tokia, kde najznámejšou pretekárkou je Makiko Nanngou a Miki Iwai. Druhá je na ostrove Kjošú, odkiaľ je v poslednom čase úspešný Tanabe a hlavná skupina okolo Harua, prinášajúca najvýznamnejšie ocenenia zo svetových šampionátov, trénuje medzi Kyótom a Osakou, pretože jej členovia žijú vlastne v celej tejto oblasti, ktorá je povedal by som, skutočne až preľudnená. V oblasti Kyóta žije okolo 2.7 mil. a Osaky okolo 4 mil. obyvateľov, pomerne na malej ploche. Osaka je navyše v tomto čase spojovaná s kandidatúrou na Letné olympijské hry 2008. Súperom je Peking. Prvý deň súťaží sme teda šťastne zakončili tradične v reštaurácii a potom znovu po polnoci rýchlo do postele. Budíček o 4.00 hod. mi robil značné problémy, lebo už ako aklimatizovaný, chcel si organizmus dobehnúť stratu, spôsobenú počas prvých troch nocí. Ale v nedeľu sa začínalo hneď ráno, všetkými disciplínami, tak bez raňajok sme opäť cestovali do haly. Celý týždeň mi Haruo tvrdil, že bude určite v nedeľu pršať, načo som mu vždy presvedčivo oponoval, pekným počasím. Ráno pri príchode okolo 5.30 hod., to popravde vyzeralo všelijako. Hlavne zima bola riadna. Ale cez deň sa nakoniec ukázalo, že ťažko je byť doma prorokom. Nedeľa bola najkrajším dňom celého môjho pobytu. Pekne, slnečno, cez 20.0C. Ja som však fungoval celý čas, až do zotmenia v hale. Na programe boli kompletné obrany IPO a skúšky BH. Najprv prišli na radu IPO 1, potom pred obedom poslušnosti BH a po asi polhodinovej obedňajšej prestávke, jedlo sa priamo v hale z obdobných umelohmotných mnohomysiek, aké sa u nás používajú na mrazenú stravu, sa začala obrana IPO 3. V jedničkách sa znovu ukázalo, že kvalitný psovodi a psi sa vedia pripraviť na úrovni a podať skutočne výborné výkony.A to isté platí aj o trojkách. Kvalitný, tesný prieskum s precíznou ovládateľnosťou, spravidla výborné vyštekania a vystavenia, akoby bezproblémové razantné zadržania s kvalitnými plnými a kľudnými zákusmi, čistými fázami pustenia a stráženia. Možno len trochu nedopracované bočné doprovody, presné, ale so slabým strážením a pomerne slabá znalosť rozdielov medzi IPO a SchH, by sa dali tým najlepším vyčítať. Úplne na záver nastúpil bonbónik v podobe Ikua Yamaguchiho a jeho malinoisa, ktorý keďže posudzoval celý deň agility, nastúpil len na časť obrany IPO 3. Už som spomínal, že v Japonsku je to možné. Skutočne málo kedy vídaná práca tejto dvojice, im vyniesla stovku. Aj bez mikroskopu som síce objavil počas tejto obrany dve drobné závady, ktoré ma však ani na chvíľu neznečistili. Bolo že to radosti. Japonci sa vedia radovať. Pre nás možno svojsky, ale veľmi úprimne a čisto. Pozoroval som to celý deň pri rôznych okamžikoch. Hodne zábavy sme zažili pri súťaži BH. Takže zábavy sme si pri súťaži BH naozaj užili dosť. Pôvodne sme boli dohodnutý, že sa bude súťažiť len v prvej časti a to poslušnosti. Zrazu však na poslednú chvíľu, sa organizátori rozhodli, že to urobia kompletne aj s druhou časťou. Teda s chovaním psa v pouličnom ruchu, za sťažených dopravných podmienkach atď. Neišlo mi do hlavy, ako to chcú preskúšavať, keď hala bola v prírodnom prostredí a po dopravnom ruchu a ďalších predpísaných záležitostiach, tu nebolo ani slichu. Ja som sa z toho takticky vyzul, že nemám čas, tak Haruo klepol po pleci jednému z prístojacich pretekárov, skončil nakoniec podľa IPO 3 na treťom mieste, "však ty si rozhodca, choď to teda odpískať tam von". Aj taká je Japonská kynológia,"nemá problema". Pri samotnej prvej časti poslušnosti BH, viac ako polovica zo začiatku nastupujúcich pretekárov, nemala ani potuchy o tom čo tam vlastne hľadajú a čo tam majú robiť. Moja znalosť jazyka nebola ešte dostatočná, tak som rýchlo mávol na tlmočníka, ktorý im potom počas preskúšania velil, vysvetľoval, učil a navádzal ich pri všetkých cvikoch a vo všetkom pomáhal, rukami nohami. Niekedy aj ich psíkom, všemožných rás, ktorý na mňa pôsobili veľmi priateľsky a oddane. Nakoniec však prvý a druhý v poradí, obaja zlatý retrieveri, to už bolo niečo iné. Obidvoch predvádzali trénerky a majitelia sa prizerali z hľadiska a povzbudzovali. Prvý v poradí získal plný počet bodov, druhý len za nekľudné dlhodobé odloženie, stratil 2 body /chvalabohu, inak by som si nevedel vybrať, ktorý z tých dvoch bol lepší/. Za prácu týchto dvoch psov počas poslušnosti, by sa nemusel hanbiť žiaden majster kynologického umenia. Chôdza, odkladačky, privolanie, to bola fantázia. Pes, ktorý dostal najvyššie hodnotenie u mňa a vyhral BH, vyhral nakoniec aj celý japonský domáci program / na systém súťaženia v ich programe sa ma nepýtajte, ani som sa ho nesnažil pochopiť / a mladá sympatická majiteľka, len tak žiarila od radosti a pri každej možnej príležitosti sa klaňala na všetky strany. Je to národný zvyk a vždy pri stretnutí, miesto podania ruky sa všetci, všetkým klaňajú ostošesť. Zvykol som si na to veľmi rýchlo a navyše tí skúsenejší už cudzincovi automaticky po úklone podajú bez problémov aj ruku, aj keď je to vlastne neslušné, ale len pri bližšom styku. Mne ako hlavnému rozhodcovi a ešte k tomu z Európy, sa klaňali a podávali ruku všetci, známi aj neznámi. Haruo, ako veľmi pozorný hostiteľ, pri každej príležitosti objasňoval všetkým, odkiaľ to vlastne pochádzam, čo som zač, akých som mal psov, úspechy atď. stále dookola. Pre každého však najväčším prekvapením bola skutočnosť, že môj starý pes Charon z Podskalky CS, ktorého som mal od starého priateľa Pištu Hamerlíka ako šteňa, bol vlastne otcom veľmi obľúbenej Eriky Mat-Rož CS, ktorá už žiaľbohu nežije a že doma mám ešte stále jej sestru Emu Mat-Rož CS, ktorá sa teší dobrému zdraviu. Každému som musel ukazovať ich fotografie, ktoré som v jednej jasnej chvíli pri príprave na odjazd zbalil a vzal so sebou. Veľmi som bol prekvapený, ako je Erika populárna, ale nielen preto, že bola majsterka sveta, ale hlavne pre pracovnú kvalitu odchovaných potomkov, najmä však zo spojenia s Haruovým viacnásobným majstrom sveta Orrym von Haus Antverpa, ktorého som videl takmer každý deň a pôsobil na mňa veľmi zachovalo, sviežo a zdravo, v dobrej kondícii. Kryje stále požehnane. Inak pri jednej z debát vysvitlo, že Erika išla do Nitry ako náhradníčka a len vďaka tomu štartovala, že Haruo uznal, že Orry už má toho za sebou dosť a výkonnosť už nie je na patričnej úrovni, aby mohol dosiahnuť popredných priečok. Takže len vďaka tomu mohla vôbec štartovať a nakoniec aj zvíťaziť. U Harua vlastnosť hodná športovca, ale aj bsolútneho odborníka, u našich psovodov, nedosiahnuteľná utópia. Súťaže pomaly končili a ja som pri poháriku teplého čaju /obsahuje vraj omnoho viac teínu ako káva kofeínu /, pozoroval postupné vyhlasovanie víťazov jednotlivých skupín a kategórií. Nerátal som to presne, ale bolo ich tak zo dvadsať. Vrátane ručného zrátania výsledkov a vyhlásení, trvalo to všetko asi 1 hod. a hala bola zrazu prázdna, myslím tým ľudí, lebo všetky ostatné veci, prekážky, dráhy, ohradenia, ozvučenia, bufet a ďalšia spústa všetkého ostatného, vrátane lavíc pre divákov, zostali osamotené na ploche. Opýtal som sa v zdesení, že tu budem asi čakať až kým to nezložia, či to tu mienia teraz do polnoci skladať? Haruo sa len usmial a vydal sa organizovať prácu, alebo lepšie povedané, hneď začal sám nakladať všetok ten materiál na pristavené nákladné autá. Ostatní už medzitým rozbehli asi preteky, kto viac a skôr naloží a uprace. Ale nie, žiadne preteky. Je to ich pracovný štýl, ktorý som videl aj pri iných príležitostiach a iných miestach. Presne ako v starých dokumentárnych filmoch. Hneď ma napadlo, tak to by mali vidieť niektorý organizátori našich pretekov, ako títo "malí" dobrovoľníci pracujú. Ani som sa nenazdal a hala bola prázdna a autá už aj vychádzali do tmy. Ponakladali sme s Takako / celý čas sa starala o všetky písomnosti, výsledkovky a ďalšie potrebné veci pri organizácii podujatia/ poslednú dokumentáciu do auta, ktoré nás odviezlo naspäť do Kyóta, mňa do hotelu a ju domov samu, lebo Haruo išiel ešte s nákladiakmi vykladať. Zostal som sám a po večeri som si dal aj dve pivá. Normálne. Chuťovo myslím, lebo cena sama o sebe vám už zahasila smäd. Po osemnástich hodinách som mal nohy ako z olova. Vyviezol som sa výťahom hore na izbu a čakala ma najlepšia japonská noc. Viem, viem na čo hneď myslíte. Nie. Zaspal som ako zabitý a spal som tvrdo a dobre. Budíky mi ráno vyzváňali ako Big Ben, ale oči nie a nie otvoriť. Ešte šťastie, že som si nastavil všetky tri. Dva som mal z domu, jeden na hodinkách a druhý na telefóne. Keď vám budú niekde tvrdiť, že máte ruoming na celý svet, neverte. Ja ho mám, aj prístroj duálny, ale nechytil som ani šum. No a tretí budík bol na hotelovom rádiu. Povypínal som to peklo, v sprche sa prebral, dorazil sa raňajkami a tromi čajmi zaručujúcimi infarkt a už sme sa s Takako naštartovali na poslednú výpravu cez Kyóto. Navštívili sme filmové centrum, obdobu amerických westernových mestečiek, ktoré boli pozostatkami po umeleckých dielach japonského filmového priemyslu. Toto centrum, alebo aj filmová dedina, momentálne slúži verejnosti ako zábavný park, s ukážkami historických budov, izieb s dobovým zariadením a všetkého čo k tomu patrí, vrátane aktívnej uličky lásky, že vraj jednej z najlacnejších v meste a jej obyvateľkami, ktoré sa dole v prízemí fotografovali spolu s takými návštevníkmi akým som bol ja a hore na poschodí pracovali so svojimi pomocníčkami s tými lepšími zákazníkmi. Svoje učnice - čakateľky "maiko" zároveň aj zaúčali do tajov tohto starovekého remesla. Fantastické niečo ma však čakalo na obed, nie však na jedenie. Asi pol hodinové predstavenie hereckej skupiny ninjov. Predstavenie bolo nielen prekrásne dramaticky spracované a predvedené, plné zvratov, výborne ozvučené, miestami sa vyznačovalo aj humorom v japonskom podaní, vynikajúcim hereckým a športovým výkonom, ale vedelo diváka skutočne strhnúť a uniesť do iného sveta, aj napriek tomu, že som im nerozumel ani ň. Cítil som sa unesený a zrazu mi bolo teplo ako v pekle. Miesto v hľadisku som mal v skutku famózne, veď som aj bol v divadle ako divák prvý a dvadsať minút pred predstavením som si myslel, že som možno niekde inde, ale ukoristil som hneď prvý rad v strede, takže na záverečné zoznámenie a následné fotografovanie som išiel ako prvý. Nie však ako cudzinec zo zdvorilosti, ale ako uchvatiteľ najlepšieho miesta. Takto to vnímajú Japonci všade a pri akejkoľvek príležitosti, bez rozdielu veku a pohlavia. Nasledovalo krátke predstavenie, profesionálne úsmevy a uistenie, že vedia veľmi dobre kde to malé Slovensko leží. Ona sympatická v dobovom kostýme a on / prepáčte, ale mená som už za tri sekundy nevedel / majster sveta v čínskych bojových umeniach. Takto teda trávili voľné obdobie, keď nebolo čo točiť a rozdávali zábavu ľuďom. Pekný deň sa už blížil ku koncu a tak sme sa pobrali späť na hotel. Chcel som Harua aj s manželkou pozvať na poslednú večeru, nie biblickú, ale moju počas pobytu, lenže ma predbehol priateľ Ishikura a pozval nás všetkých k sebe niekde medzi Kyóto a Ósaku. Tam by som zablúdil aj s navigačným prístrojom. Na hotely som premýšľal, načo som sem trepal takú dlhú cestu oblek a nakoniec ho ani nepoužijem? A veru nech aspoň raz vidia kynológa - decenťáka a nahodil som sa. Keď ma prišiel Haruo vyzdvihnúť k hotelu, klasicky v storočných šušťákoch, ktoré asi zdedil po svojom dedovi, nakoniec sa priznal, že majú len štyri roky, ani ma hneď nespoznal a bol riadne udivený, ako som sa to len zmenil. Vystrojený kamerou a foťákom sme vyrazili. Pri príchode k Ishikurovmu domu ma upútal transparent nad vchodom. Samozrejme, rozlúštiť ho je pre mňa nemožné, rozumel som len FCI, lebo to bolo po našom, a japončina obsahuje okolo 20 tis. znakov, bežne sa používa okolo 6 tis., ale hneď mi prišiel na pomoc Haruo a vysvetlil mi, že tam stojí "tu býva a pracuje majster sveta IPO" atď. Po zvítaní na prahu domu za vytrvalého dažďa, lebo počasie sa hneď na druhý deň po preteku pokazilo, sme opatrne vošli do vnútra. Opatrne preto, lebo hneď u dverí na pravej strane, stáli štyri letecké prepravky a z nich na nás revali štyria psi. Vyvalil som oči, ale tie som mal najbližších 15 min. asi stále, lebo nás pozvali ďalej do miestnosti asi 3x3 m, ktorá slúžila vlastne okrem spania na všetko. Kúrenie žiadne, len jeden malý elektrický ohrievač pod stolom na nohy. A psi ziapali o preteky, jeden cez druhého. Veľmi rýchlo sme putovali radšej do reštaurácie, napráskať sa do puknutia. Večera bola výborná, zabavili sme sa, najmä keď Ishikura začal po slovensky. Vedel len pivo a ďakujem. Ale je to príma chlapík a tak sme sa lúčili s presvedčením, že najbližšie sa znovu stretneme na Slovensku, na ktoré má také krásne spomienky. Ráno, po ďalšej poloprebdenej noci a posledných japonských raňajkách, som sa rozlúčil s Takako a spolu s Haruom sme vyrazili vlakom do Ósaky. Cestovanie vlakom je vraj určite bezpečnejšie a aj časovo menej náročné. Vo vlaku, tak ako nakoniec v celom Japonsku vládla absolútna čistota a poriadok. Na letisko sme prišli presne a pomaly nastal čas rozlúčky. Po výmene obojstranných komplimentov, som sa pobral do lietadla, tento krát len s kontrolou, či nemám nejaké zbrane. No kto by ich už nad Sibírou, kadiaľ sme leteli potreboval. Naspäť sme leteli cez deň a počasie bolo výborné.Ani mráčiku a tak viditeľnosť bola super. To, že Sibír je veľká, nás učili už v škole, ale ako vypadá v skutočnosti, som pochopil až po niekoľkohodinovom lete, nad touto nekonečnou krajinou. V lietadle, niekde nad Moskvou dopisujem záverečné riadky a pomaly odoznievajú posledné dojmy z Krajiny vychádzajúceho slnka.

P.S. Domó okini arigató gózaimas.

To je pre Harua, keby to raz čítal, aby aspoň niečomu rozumel.